Vitajte na mojom blogu! Verím, že sa vám tu bude páčiť a že sa sem ešte radi vrátite. Zajka

Byť nadaný nie je len dar, je to aj záťaž

22. května 2018 v 13:32 | Zajka |  Spraviť svet lepším
Ľudia obdivujú polyglotov. Obzvlášť tí, ktorým nejdú jazyky. Predstavujú si, ako úplne normálny človek ako oni zrazu zatiahne akúsi záhadnú páčku v mozgu a začne okamžite rozmýšľať a produkovať reč v cudzom jazyku. Tiež túžia mať v hlave takú páčku, ale len preto, aby si užívali ten úžasne všemocný pocit prepínania páčky podľa vlastnej ľubovôle: / Ah, sí, certo che parlo italiano! / Ahora hablo espagnol! / See? I can speak English as well! / Parlez-vous francais? / A co takle trochu domácké čěštiny? / A potom zase prepnú páčku a stane sa z nich úplne normálny obyčajný človek, ktorý sa s nimi bude baviť o úplne primitívnych veciach pri pive v pube.

 

Idylka spisovateľa

26. dubna 2018 v 19:56 | Zajka |  Umelecké chvíľky
Staré okuliare v čiernom kovovom ráme premietali zväčšený lúč slnka na zožltnuté listy starého, tisícmi rúk obchytaného románu. Zošedivený muž okolo šesťdesiatky sedel na starom drevenom hojdacom kresle a oči mu pokojne spočívali na praskajúcom gramofóne, ktorý lúdil pomalé melódie. Premýšľal nad svojím ďalším románom, ktorý, ako už mnohé predtým, sa mal stať slávnym ešte skôr, ako prvý raz uzrie svetlo sveta v jednej z výkladných skríň kníhkupectva. O chvíľu definitívne zakukali veľké drevené kukučkové hodiny. Ozvali sa trikrát, čo znamenalo koniec siesty a začiatok práce. Tri hodiny boli tie pravé na návštevu jeho šťastných múz. Vzal do ruky svoje ošúchané drevené pero a začal písať.

Dobrá matka vs. zlá matka

21. dubna 2018 v 20:42 | Zajka |  Spraviť svet lepším
Áno, viem, každá matka chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Nechceme počuť, že sme niečo neurobili dobre, alebo že sme ako rodičia zlyhali. Koniec-koncov, sú to naše deti, naša vlastná krv, a preto vieme najlepšie, čo na nich platí a zaberá. A predsa ich aj najlepšie poznáme! Sme s nimi od ich narodenia, ba už od počatia. Čo nám do toho môžu hovoriť iní? Nech si to len sami vyskúšajú, obujú si naše topánky a prejdú v nich naše míle. A potom zistia, že v rámci možností sme ako rodičia urobili všetko, čo bolo v našich silách. Vydali sme zo seba maximum. Obetovali sme sa. A to je to najdôležitejšie! Alebo žeby nie?

Ak ste ten typ rodiča, čo deťom nikdy nič neodmietol, vždy ich dával na prvé miesto vo svojom rebríčku hodnôt, na vrchol pyramídy dôležitosti, neustále pre nich čosi vymýšľal a liezol ku nim do postieľky, pravdepodobne sa považujete za dobrú matku. No mám pre vás zlú správu. Z môjho nedávneho výskumu vyplýva, že dobré matky zvyknú mať tie najhoršie deti. A naopak, zo zlých matiek často vzídu dobré deti a dobrí ľudia, ktorí to v živote dotiahnu ďaleko. Prečo je to tak?

Dobré matky žijú s hlboko zakoreneným pocitom, že chcú pre svoje dieťa len to najlepšie. Čítajú rôzne prevratné knihy, skúšajú alternatívne metódy, rozhodujú sa, či očkovať, šatkovať, cumlíkovať, kupovať špaldové a pohánkové výrobky, praktizovať vzťahovú výchovu a chodiť naboso. Dokonca navštevujú rôzne špecializované prednášky a semináre na dané témy a radia sa s mamičkami v materských centrách a na diskusných fórach. Záleží im na toľkých drobných veciach, v ktorých sa piplú až natoľko, že si neuvedomujú svoju výchovu ako celok. To, že ich správanie deťom vlastne škodí. Iste, každá z týchto vecí môže (i nemusí) byť sama osebe prospešná. Ale snažiť sa nasilu svojmu dieťaťu vytvoriť tie najlepšie podmienky pre dokonalý život, to je už prehnané.

 


V hlbinách môjho srdca

10. dubna 2018 v 12:51 | Zajka |  Umelecké chvíľky
Cítim ho. Práve sa pohol kdesi v útrobách môjho srdca. Driape sa cez moje nemotorné kríky, prediera si cestu dnu. Všetko zvedavo pozoruje a skúma. Neviem, kedy sa sem vôbec zatúlal. Kedy objavil tento tajomný les? Myslela som si, že je dobre ukrytý. Husto zarastený. Pre verejnosť neprístupný. No on sa sem predsa len nejako dostal. Ako osamotený mravček lezúci po topánke. Votrelec. Rytier bez zbroje. Len tak si kráčal životom, keď tu zrazu: "Aha, čo je to za tajomný les? Hm, nazriem doň". No neostal len pri tom. Asi čakal, že ho to po chvíli omrzí. Že čoskoro prejde na druhú stranu. Ibaže sa mýlil. Tento les nemá koniec. A dá sa v ňom poriadne zamotať. Za tie roky sa poriadne rozrástol a v jeho vnútri vyrásti mnohé byľky, rastliny, kríky, konáre a stromy. Mnohé kamene a balvany, riečky a potôčiky. Všetko bez ladu a skladu. Bludisko. Len sám les pozná cestu von. Lenže mu to nepovie, nechce. Vie, že čoskoro príde koniec. Rytier už dlho nevydrží. A ten pocit je taký krásny...

Známky múdrosti

4. dubna 2018 v 8:54 | Zajka |  Umelecké chvíľky
Počas svojho detstva a dospievania som sa od svojej poverčivej kamarátky dozvedela plno zaujímavých vecí. Napríklad, že červená šnúrka na zápästí vás ochráni pred tým, aby vám čosi spadlo z očí (ale čo, to som sa po ani po dlhšom naliehaní nedozvedela. Možno riasenka.).

Ako som tak rástla a snažila sa zmieriť so svojimi zajačími hryzákmi, ubezpečila ma, že diera medzi zubami je znakom múdrosti. Odvtedy som sa na svet usmievala hrdo a poriadne zubato. A robím to dodnes, hoci po niekdajšej diere už niet ani stopy.

Stredná škola pre mňa predstavovala ďalšie dôležité obdobie. Keď som začínala mať komplexy zo svojich zrastených zubov, moje telo prišlo s novým znakom múdrosti, aby ma ubezpečilo, že jeho prvé rozhodnutie nebola náhoda. Vyrašil mi na hlave môj prvý biely vlas. A ako sebaisto mi vyrástol v strede hlavy, tak sebaisto som ho aj ja nechala zmiznúť. Uložila som si ho medzi pamätihodnosti, netušiac, že na pohreb mu dôjde celá família.

A aby toho nebolo málo, na vysokej som zmúdrela ešte viac! Konečne som pochopila záhadné zmiznutie mojej diery, keď mi na týždeň napuchli celé ústa. Osmičky. Všetky štyri odrazu. Viem, nie je to nič svetoborné, veď ako vraví moja kamoška: "čo tam po osmmičkách, mne rastú už aj deviatky!"

Ozaj, a aby som nezabudla, mám aj veľké čelo, vraj hlava plná vedomostí. Tak to aby som odteraz nosila vlasy zásadne v gumičke, nech sa mi tá moja múdrosť, ktorú mám napísanú na čele, pekne z diaľky ligoce!

Nuž, ako vidíte, človek dokáže byť neskutočne dokonalý vo všetkých svojich nedokonalostiach. Takže, nie že urobíte podobnú chybu! Nevytrhávajte vlasy múdrosti, nesnažte sa zbaviť svojich chýb, lebo nikdy neviete, ktorá z nich bude pre druhých prednosťou.

Zajka

PS: Ďakujem svojej super kamarátke, že ma naučila vidieť svet v iných farbách, šírkach, počtoch a vzdialenostiach.

Škriatkovia v mojom vnútri

8. března 2018 v 22:05 | Zajka |  Umelecké chvíľky
(Tento článok tu už raz bol, ale keďže som ho kvôli súťaži musela zmazať, pridávam ho tu teraz znova)

Mala som pred sebou pomerne rušný týždeň, keď sa znova raz ozvali moji malí škriatkovia a prekazili mi plány. Tentoraz si vzali nočnú šichtu a usilovne začali pracovať v útrobách mojej tráviacej sústavy. Takmer som počula hukot ich žltých prilbičiek a lopatiek, ako o seba štrngali v tom ruchu, čo sa snažili čo najskôr ten problém odstrániť. Čo som sa im len naprosíkala, aby ma nevyrušovali a dali mi pokoj! Vôbec na mňa nedbali, len vydali rozkaz, aby som "im tam dole teraz nič neposielala", pretože sa na trati vyskytol nejaký problém, ktorý je vraj už v procese riešenia. Potom len stlačili páčku a... mňa tak naplo, že som to už nemohla viac vydržať. Tie ich drastické metódy! Kiežby našli nejaký iný spôsob, ako mi v takýchto situáciách pomôcť! Vtom som znova začula hlas: "Nepodarilo sa odstrániť všetok odpad, akciu budeme musieť vykonať ešte raz. Opakujem, akcia bude vykonaná znova! Pripravte sa!" A zas neľútostne stláča páku.
"Nič neposielajte dolu, opakujem, nič neposielajte dolu!!" Pche! VY NIČ NEPOSIELAJTE HORE! Ja sa chcem už konečne vyspať!!! Neposlúchli. Prečo by aj? Konajú síce v záujme môjho zdravia, ale zato vôbec nepočúvajú moje rozkazy. Na to majú vlastnú hlavu. A ako vidím, aj poriadne tvrdú!
Tak vy teda takto?! Neprestanete s tým?! Ešte ste nemali dosť?! Sedemkrát vám nestačilo? Ja už na vás nemám nervy! A ani energiu. Pustím vám tam dolu BOMBU. Tam máte! Varovala som vás...
Hm, po nesmelom glgu čaju s čiernym uhlím konštatujem, že to na nich zrejme zabralo. Odvtedy sa mi už neozvali. A ja som sa po vyčerpávajúcom boji KONEČNE mohla vyspať.

Spravodlivosť Boha

22. února 2018 v 19:09 | Zajka |  (Ne)všedný deň
"... a on bol taký spravodlivý, že si dával pozor na svoje práva..." zneli dnes slová môjho otca, ktorý rozprával o svojom kamarátovi.

A vo mne hrklo už po druhýkrát, odkedy som si prečítala článok v istom časopise (Milujte sa!): "Božia spravodlivosť sa prejavuje v tom, že najväčším trestom za hriechy sú ich následky."

Chvíľu som sa nad tým zamyslela a došla k presvedčeniu, že to, čo si ľudia predstavujú pod pojmom "Boh je spravodlivý", je niečo celkom iné, než čo to má v skutočnosti znamenať. Takisto aj pojem "Boh je spravodlivý sudca" pôsobí na ľudí zväčša ako hrozba (keď sa obávame, že sa ku nám niekto bude správať spravodlivo, môže to znamenať len jediné - spravili sme niečo, za čo si nič dobré nezaslúžime).

Napadlo mi, že čo ak slovo "spravodlivý" sa pôvodne nevzťahovalo ku nám (On bol spravodlivý ešte predtým, než sme sa na Zemi objavili my). Všimli ste si, že toto slovíčko môže mať viacero významov? Na jednej strane môže charakterizovať niekoho, kto si dá pozor na to, aby boli všetky dlhy voči nemu od ostatných splatené, ale na strane druhej to môže znamenať, že tá konkrétna osoba sa správa spravodlivo voči druhým, dodržiava stanovené pravidlá a sľuby. A myslím, že presne toto bolo spočiatku myslené pri tomto vyjadrení.

Bohaté dieťa - Bystré dieťa (recenzia)

1. prosince 2016 v 20:01 | Zajka |  Recenzie
Zdá sa mi to, alebo sa v poslednej dobe nejako rapídne zvýšil výber motivačnej literúry v kníhkupectvách? Hm, a možno sa to zdá len mne, keďže titulky s takýmito knihami ma vždy zaujmú najviac.Tak či onak, v poslednej dobe ma zaujala obálka istého Roberta T. Kiyosakiho s názvom "Bohatý otec, chudobný otec".

Chcela som si tohto očividne veľmi úspešného (bolo tam viac kníh s jeho menom a fotkou v obleku na obálke, ak viete, čo tým myslím) človeka preklepnúť, alebo skôr jeho tvorbu. Keďže v našej školskej knižnici ju nemali, vzala som si nakoniec inú, "Bohaté dieťa, bystré dieťa". Niežeby som mala poruke nejaké deväťročné dieťa, ktorému chcem vštepovať základy finančníctva, ale dúfala som, že tam budú zrozumiteľne a prakticky vysvetlené nejaké základné princípy, ktoré by sa mi v budúcom živote mohli zísť. No aj keď som došla takmer ku koncu knihy, odpovede na svoje otázky som v nej stále neodhlalila. Kniha má podtitulok "Naštartujte seba a svoje dieťa k finančnému mysleniu", a o tom to vlastne aj je. Asi som si nemala robiť falošné nádeje a dúfať v niečo, čo ani nebolo zámerom tejto knihy. Pretože autor v nej skutočne čitateľov povzbudzuje k tomu, aby "naštartovali seba a svoje dieťa k finančnému mysleniu". Opisuje svoje finančné začiatky, chabé školstvo v tejto oblasti, rady, ktoré dostal od svojho "druhého otca" - finančného guru - a reakcie ľudí. Tie pridáva príbehy zo života rôznych ľudí, ktorí mu o svojich úspechoch, resp. neúspechoch povedali. Problémom je, že toto všetko tvorí obsah takmer polovice knihy. Mám pocit, že sa to stále točí okolo toho istého. Chápem, že to chcel zdôrazniť, ale takýmto štýlom sa ku praxi asi ani nestihneme dostať. Dobre, v druhej polovici už je vidieť aj zopár jednoduchých diagramov a vysvetlenie šetrenia s tromi prasiatkami. A tiež metóda, že si treba vždy platiť ako prvému. Ale to som už počula v inej finančníckej knihe. Presnejšie tej s názvom "Netrápte sa pre peniaze". A hoci jej titulná stránka možno na prvý pohľad neznie tak vážene ako táto od Kiyosakiho, rozhodne by som ju odporúčala viac. Obzvlášť pre tých, ktorým nešmakujú "omáčky ukrývajúce sa za veľké slová" a radšej chcú hneď vidieť nejaké praktické rady, čo robiť so svojím životom.

Napriek tomu, že mi táto kniha nedala veľa po finančnej stránke (alebo možno práve preto), čítala sa pomerne ľahko a stačilo mi na to zopár "posedení" vo vlaku cestou do školy. A ako pri iných podobných knihách, aj táto mi pekne rozdúchala myšlienky v hlave, hoci vietor vial úplne iným smerom, než pôvodne autor zamýšľal.

Absurdné príbehy

26. října 2014 v 19:13 | Zajka |  Umelecké chvíľky
To, že v učebnici máme úplne iné úryvky diel ako berieme na hodinách, som si už dávno všimla. Ale aj tak ma vždy baví len tak si ju prelistovať a popozerať, čo zaujímavého sa v nej nachádza. No v živote by mi nenapadlo, že existujú také absurdné veci, ako sú krátke príbehy, ktoré sa očividne snažia dávať čo najmenej zmyslu. Pripadá mi to, akoby sa niekto značne unavený (možno trochu opitý) snažil dostať zo seba niečo umelecké. A predsa ich niekto číta, vydáva a dáva do našich učebníc! Tak sa na to pozrime...

Záložný plán (The back-up plan)

11. října 2014 v 20:45 | Zajka |  Recenzie
Čauky,
práve som si pozrela tento podivný film a musím povedať, že hoci jeho myšlienka znie veľmi zaujímavo a originálne, spracovanie je urobené neuveriteľné gýčovo. Až sa na to v niektorých prípadoch (vo väčšine) nedalo pozerať. Ale ak študujete filmografiu alebo niečo mediálne, určite sa vám oplatí sa na ten film mrknúť, lebo tam objavíte všetky situácie, ktoré sa bežne vyskytujú vo všetkých klišé romantických komédiách. Predvídateľné situácie, príliš roztomilý priateľ, zaľúbenie na prvý pohľad, úplne nereálne zápletky, absurdity, zveličovanie ( Môže tehotná žena, ktorá čaká dvojičky a práve jej odtiekla plodová voda utekať cez tržnicu aby sa išla urovnať, resp. pohádať so svojím milým? No, očividne v takýchto filmoch môže.) atď atď. Ale aby ste nepovedali, že som vám nedala šancu si utvoriť vlastný názor, poviem vám hlavnú myšlienku tohto filmu:

Kam dál